Príbeh topánok, ktoré ostali v rodine

Categories Šviháctvo
O topánkach, ktoré ostali v rodine

Patrím medzi ľudí, ktorí sú presvedčení o tom, že aj veci môžu mať dušu. Nemyslím tým len umelecké diela či nostalgické fotky, ale aj veci úžitkovej hodnoty a bežnej potreby ako sú topánky. Samozrejme, nemajú ju len tak sami od seba. Tú dušu im vtlačí ich zhotoviteľ alebo ich majiteľ.

Som nostalgický človek

A aj keď ide o tak banálnu vec ako sú hodinky alebo pero, vzniká medzi predmetom a jeho používateľom vzťah, pričom častokrát sa z toho stáva dlhoročné a silné puto (dnes je síce týchto vzťahov menej, pretože stále viac používame lacné veci na jedno použitie, ale o tom nie je dnešný článok). V neživých predmetoch sa môže odrážať osobnosť majiteľa (čo by mohol potvrdiť aj Sherlock Holmes a jeho dedukčná metóda), inokedy sami o sebe vedia vyrozprávať príbeh. Stávajú sa artefaktmi svojej doby.

O veľkých dejinách nám častokrát viac povedia malé predmety, než veľké bitky.

Len nedávno som narazil na zaujímavú galériu mapujúcu zapaľovače Zippo, ktoré mali vo vlastníctve vojaci počas vojny vo Vietname. Článok o týchto zapaľovačoch mal úspech, pretože sa v nich zrkadlila história a banálne kovové krabičky nám zrazu približovali pocity mužov bojujúcich ďaleko od domova.

Nebudem teda zapierať, som nostalgický človek, čo sa nedávno opäť potvrdilo pri upratovaní pivnice, keď som narazil na staré vibramy môjho otca (známe kedysi aj ako pohorky, či popradky, dodnes ich ručne vyrába v Kežmarku pán Makara). Pre niekoho staré bagandže, pre mňa malý poklad. Rozchodené a zakonzervované topánky som naimpregnoval a hneď vyskúšal. Padli mi ako uliate. Ich osud bol teda jasný, našiel som si „nové“ topánky s dušou. Turistické „boty“, v ktorých môj otec pochodil pred viac než troma dekádami celé Tatry, sa prihlásili opäť do služby a ja som sa ich rozhodol otestovať v ľahkom teréne Malých Karpát.

Topánky, ktoré ostali v rodine

Ako topánky obstáli?

Obnovil som ich funkciu a dal im dôveru, že v sebe majú potenciál nastúpať ešte zopár kilometrov.

Aj keď mi otlaky neurobili, objektívne sú to ťažké a tuhé topánky, na nenáročnú turistiku zbytočné a zrejme by som lepšie pochodil s modernou a ľahkou obuvou. Ale ten pocit… Keď som vystúpil z auta a prezul sa do otcových „zrecyklovaných“ vibrám, cítil som sa vo svojom vnútri skvelo. Neodpísal som ich, práve naopak. A odvďačili sa mi, pretože vždy, keď ich zoberiem „vyvetrať sa“, mám s nimi skvelé zážitky. V tomto momente prestali byť obyčajnými topánkami a stali sa dobrými parťákmi.

Zdieľať tento článok:
FacebookTwitterGoogle+

Zanechajte komentár: